Je rok 2004 a mne sa navždy zmenil život . Moja mama často počúvala , že som príliš maličká . Vždy ľudí odbila poznámkou , noa veď ani ja nie som vysoká a ja som jej s radosťou prikyvovala lebo som nechcela ani počuť o tom , že mám znova ísť do nemocnice , aby si zo mňa niekto robil svojho pokusného králika . V roku 2004 sa ale niečo zmenilo , mala som 13 rokov a začala som už aj ja riešiť prečo nemám ani menštruáciu . Šli sme k pediatričke a ortieľ bol jasný , ja mamkyn cecok som mala prvý krát byť sama týždeň v nemocnici aby si na mne doktori "robili pokusy" . Vtedy som si myslela , že nemôže byť nič horšie . Našťastie vyšetrovanie toho prečo som maličká skončilo a prišli výsledky . Diagnóza znela Turnerov syndróm , v jednoduchosti povedané genetická porucha hormónov vďaka ktorej som nízka , mám dosť oslabený sluch , bolesti kĺbov , musela som si niekoľko rokov pichať do nohy injekcie s rastovým hormónom , bez liekov nemám menštruáciu a teda neviem mať deti prirodzenou cestou . Ale žijem , viem fungovať ako bežne zdravý človek , mám prácu a rodinu a tak naozaj nemám nad čím plakať , alebo sťažovať sa . Pamätám si , že už ako malá som rozmýšľala nad tým , že ak raz budem mamou tak budem mať srdco deti ( asi som sa bála pôrodu) , nejak intuitívne som preto chodila ako dobrovoľníčka do detského domova a zameriavala som sa vždy na pomoc tím , ktorí nemali toľko šťastia ako ja .
Je Október 2010 ja , ktorá nemala náladu na vzťah , sedím v maturitnom ročníku na informatike s kamarátkou , ktorá sa len tak z nudy rozhodne v mojom mene na pokeci napísať , či sa niekto tiež nudí . Samozrejme čo čert nechcel ozvalo sa hneď niekoľko ľudí . Z tých ľudí boli dvaja s ktorými sa písalo naozaj dobre a boli milí , vtipní a slušní . Jeden z nich bol ale šikovnejší v pozvaní von a ja ako naivka som neposlúchla výstrahy mojej mamy , že cíti , že by som si mala dať pozor a šla som . Bol to vysoký , vyvoňaný , slušný , ukecaný a veľmi pekný chalan . Veľmi som vtedy chcela byť muška ktorá sa môže preniesť do budúcnosti aby som zistila čo z tohto vznikne . Dnes to už viem . Po 4 mesiacoch chodenia som mu povedala , že so mnou si rodinu nevytvorí , on mi na to povedal , nech nebudem hlúpa , že vytvorí . O 3 roky potom sme sa vzali a dnes máme 2 dokonalé deti .
Keď sme si zvykli na status manželstva prišlo rozhodovanie o deťoch . Manžel si ešte dokončoval VŠ a ja som tiež chcela pracovnú zmenu .Rozhodli sme ta preto pre profesionálne rodičovstvo . Urobila som si Pride v úsmeve ako dar a do mesiaca po tom sme si domov priniesli naše prvé profi dieťa Šarlotku bolo to 7 mesačné bábätko ktoré malo naozaj veľké zdravotné problémy a rodičov ktorý ju ľúbili a verili nám , že im pomôžeme . Po nej k nám prišlo ešte niekoľko detí z rôznych dôvodov . profesionálne rodičovstvo nás naučilo naozaj veľa . Napríklad aj byť otvorenejší vo vzťahu k biologickej rodine . Mysleli sme si , že sme na vlastné deti pripravení a tak sme sa rozhodli , že ideme do toho .
Už sme manželmi skoro 3 roky . Máme zázemie , skúsenosti , chceme rodinu a máme v tom jasno . Prišli sme preto na úrad práce milá pani úradníčka nám dala papiere , nezabudla pripomenúť , že sme mladí a my zas , že sa tešíme a prídeme s vyplnenými papiermi čím skôr . Vybavili sme si teda papiere od lekárky , prace, banky , registra trestov a o bývaní , doniesli jej to a mohlo sa to celé začať . Vybrali sme si teda organizáciu v ktorej sme začali robiť prípravu . Začali sme tam chodiť dozvedeli sme sa veľa vecí o sebe , svojich predstavách , prešli sme si psychotestami , návštevou domácnosti pani z úradu , dostali sme záverečnú správu a začalo obdobie čakania . V tom období bolo najťažším práve to čakanie ktoré u nás ale dlho netrvalo .
Sedíme v aute a rozprávame sa , medzi rečou sme spomenuli , že už ubehli 3 týždne od ukončenia prípravy a podpísania záverečnej správy , tak by sa hádam mohol niekto ozvať či už sme zapísaní v zozname žiadateľov . Aj keď to znie neuveriteľne do pár minút od tejto vety zrazu manželovi zvoní telefón a neznáme číslo . Pýta sa ma "mám to dvihnúť ? Čo keď sú to nejakí anketári ? Hovorím mu dvihni veď prinajhoršom zložíš telefón . Dvihol a v tom nám začal kolotoč vybavovania , zháňania , nakupovania a hlavne po tom čo sme si prišli pozrieť fotky princeznej k pani úradníčke a rozhodli sa , že ju chceme vidieť tak aj kolotoč návštev ktorý trval nekonečné 3 a pol mesiaca . Po 3 a pol mesiacoch cestovania , plaču ,neistoty ale aj vzrušenia ,lásky a radosti nám konečne súd vytýčil termín pojednávania a my sme si mohli doniesť z profi rodiny domov našu dcéru . Nestihli sme síce nejaké bujaré privítanie a náš život so súdmi ešte len začal (aj preto , že sme ju oficiálne mali v pestúnskej starostlivosti ,pozn. vedeli sme , že raz budeme v jej rodnom liste) , ale slečna sa hneď stala stredom vesmíru našej rodiny a už neexistoval nikto kto by pochyboval o tom , že je u nás všetko tak ako má byť .
Začali sme fungovať ako rodina , išlo nám to nejak samo , ale po 2 týždňoch rodičovstva som si začala všímať , že naše dieťa už nie je to rozkošné dievčatko z návštev , ale že sa mení na osobu ktorá nás potrebuje , ale nechce , bojí sa , ale zároveň sa hrá na hrdinku , je neprístupná , ale zároveň sa tvári , že každého zbožňuje , nechce sa s nami baviť no zároveň si krikom , plačom a prehnanými reakciami vynucovala našu spoluprácu . Bolo to naozaj náročné obdobie ktoré preverilo našu odolnosť a silu spolupracovať . Nebudem klamať , že sme to zvládli bez problémov a z ľahkosťou sme reagovali . Ani náhodou . Najradšej by som toto niekoľko mesačné obdobie vymazala zo svojej pamäte , na druhej strane nič nás nedonútilo pracovať na sebe tak ako toto obdobie a za to som veľmi vďačná . Rovnako som hrdá na to , že aj keď sme to nezvládli na 100% , naše dieťa nám už mnoho krát ukázalo , že je nesmierne tolerantná a empatická bytosť , ktorá si so sebou berie a zúročuje všetku lásku ktorou ju pomedzi tie zlyhania zahŕňame a vracia nám to sto násobne , za čo ju milujem ešte viac .
Máme svoj režim slečna nám rastie do krásy a užívame si naozaj spokojný život . Prešiel rok , vždy sme chceli viac detí a tak sme začali riešiť kedy a ako ? Slečna nás v tomto rozmýšľaní podporovala a stále sa pýtala , kedy bude mať sestričku alebo bračeka . Nebudem to naťahovať rok a mesiac od príchodu princeznej sme sa rozhodli a šli na úrad práce znova so žiadosťou , že chceme byť rodičmi , slečna s pani úradníčkou dohodla detaily o súrodencovi a šlo sa na to . Nasledovalo pár stretnutí v organizácií kvôli obnoveniu prípravy a týždeň pred vianocami 2018 sme všetko dali dokopy . Keďže sme si podali žiadosť len o osvojenie čakali sme , že to bude na dlho a tak nás ani nenapadlo , že to budú posledné vianoce v trojici . Skončilo obdobie sviatkov , január 2019 bol v polovici , ja som upratovala byt a zrazu mi nečakane zvoní telefón s neznámym číslom , vypla som vysávač a so zmordovaným hlasom reagujem "prosím " , Dobrý deň , chcem sa opýtať či môžte prísť podpísať papiere nech vás dáme do zoznamu a zároveň vám chcem povedať , že máme pre vás bábätko . Je to chlapec , narodil sa na štedrý deň a je v nemocnici ak chcete tak by bolo fajn čím skôr sa stretnúť , lebo ho tam už nemôžu dlhšie po narodení držať . Trebalo mi viac ? Okamžite som zmobilizovala manžela , a na druhý deň sme ho už šli pozrieť . mali sme 7 dní na návštevy , prípravu domácnosti na mini bábätko a behanie na súdy , úrad a manžel aj do práce . Keď prišiel deň vyzdvihnutia bolo mi absolútne jedno , že je vonku mráz a sneží , nevedela som sa toho dočkať a tak som zbalila dieťa , kočiar ,sedačku do auta , oblečenie , zavolala si taxík a mohli sme vyraziť po nového člena našej rodiny . V pôrodnici sme čakali kým po nás príde Tatik z práce a tak to celé bolo akoby som ho naozaj porodila . Neskutočný pocit .
Život ... Sme v podstate kompletní . Jediné na čo sa čaká aby sme boli oficiálna fantastická štvorka sú súdy , teda súd . Čakali nás totižto posledné pojednávania , deti sú naše neoficiálne už jedno 3 a pol roka a druhé 2 roky . Stojí ma to veľa nervov , volania na súd aj písania sťažností a jediné čo mi robilo radosť bol fakt , že tí dvaja drobci za ktorích sme boli zodpovední rastú ako spokojné a vysmiate deti a nič im nechýba . Nakoniec sme sa dočkali a bol určení prvý dátum pojednávania . Je to len formalita , ale aj tak má človek nervy na dranc , lebo nikdy nevieme či sa niečo nepokazí . Našťastie naša návšteva na súde bola rýchla , stručná a s úspešným koncom . Keď nám čítala sudkyňa rozhodnutie a vetu , týmto sa ruší predosvojiteľská starostlivosť a maloletý sa stáva osvojencom a navrhovateľka sa zapíše do rodného listu ako matka maloletého mala som pocit , že mi vybuchne hlava od dojatia , rozplakala som sa a viac som toho už nevnímala . O 3 mesiace nás čakalo druhé posledné pojednávanie . Nebudem klamať bolo to ešte emotívnejšie a ukončené prianím od pani sudkyne , že už sme kompletní a nech nezabudneme na svoj vzťah , aby deti nemuseli zažívať ďalšiu traumu . Úplne s ňou súhlasím a od tohto momentu na našom vzťahu makáme ešte viac ako predtým .
Máme za sebou druhé spoločné Vianoce ako oficiálna rodina , sme po chrípke a nie všetko za tento rok aj sviatky bolo dokonalé . Začala sa prejavovať moja diagnóza , na našich deťoch začína byť v zariadeniach vidno menšie rozdiely oproti rovesníkom , ktoré majú súvis s minulosťou , ale sme spolu , spokojný v bezpečí a teple , takže aj keď človek má slabú chvíľku a poplače si v konečnom dôsledku máme dôvod na neskutočnú vďačnosť za to aký sme a kde sme vďaka našej doterajšej ceste životom . Tieto Vianoce som prežila vďaka mojim deťom niekoľko momentov o ktoré sa s vami chcem podeliť . Ten prvý bol pár dní pred Vianocami , keď sme sa vybrali do obchodného domu vyzdvihnúť darček pre tatina . Len sme vystúpili z auta a už sa pri nás pristavil pán ktorý chcel aspoň nejaké drobné , ja som ani nezastavila , pretože bol už večer , deti unavené zo školy a škôlky a naozaj som nemala v peňaženke drobné , pár metrov za nim som si všimla blížiť sa popri autách ženu , ale šli sme ďalej , lebo času bolo málo . Vybavili sme , čo bolo treba a cestou domov mi dcéra ukazuje , že už nemá svoj milovaný LOL prsteň ktorý bol podľa nej najlepší prsteň na svete , prvá myšlienka bola , že ho stratila , tak ako kopu vecí pred tým , čo už . No jej odpoveď ma položila na kolená . Ona totiž kým mi sme sa ponáhľali do obchodu , šla s dedom pomalšie a dala ten prsteň tej žene ktorú som si všimla , že sa blíži za mužom zo začiatku .Dala som jej ho , lebo ona nemá nič a som jej chcela spraviť radosť , nech má aspoň niečo , to boli slová mojej dcéry ktoré mi budú navždy znieť v ušiach dávať pocit dojatia . Druhý moment dojatia mi moje deti spôsobili práve na štedrý deň . Nekupujeme im veľa darčekov , ani nevytvárame nič špeciálne , snažíme sa , aby si užili na Vianoce pohodu , smiech a spoločný čas a nie materiálnosť . Boli sme teda po večery , šli sme k svokrovcom osláviť narodeniny nášho syna , sedíme , debatujeme a zrazu príde dcéra ku mne a spustí , že mamina , ja som fakt veľmi spokojná dnes so všetkým , všetko sa mi páči , do toho prišiel oslávenec a povedal niečo podobné . Ja naozaj netuším čím som si také malé úžasné zázraky zaslúžila .
len to som vám chcela . Deťom naozaj netreba paláce a hory hriačiek stačí človek ktorý im vie dať kúsok seba .
Keď sme prechádzali prípravami bolo mi jasné , že to bude iné . Že naše deti budú iné , že ich bude treba viac chrániť , učiť , byť trpezlivejší . Rodičovstvo začalo a nebudem klamať , prefackalo nás to . Zabudli sme na všetky dobré rady ktoré sme na prípravách dostali a v podstate na všetko čo sme sa tam naučili . Realita života ,kde musíte stalé niečo obhajovať a vysvetlovať pred okolím a samozrejme aj dieťaťu ktoré je už dosť velké aby vás malo v prdeli ,bolo extrémne náročné . Ale ako by to malo v každom rodičovstve byť , naše dieťa nás toho naozaj veĺa naučilo . Ono nás nakoniec naučilo trpezlivosti , ovládaniu sa a prijatiu veci takých aké sú . Ja viem , asi by ste čakali nejaké odborné vyjadrenia na tému fungovania našich detí , tak skúsim . Mozog bábätka, ktorému nebola dopriata adekvátna starostlivosť , pozornosť a rodičovská láska sa vyvíja inak (je to naozaj vedecky dokázané ) . Takéto dieťa sa môže prejavovať agresívne či utiahnuto , zlé zaobchádzanie si môže kompenzovať prejedaním či naopak nejedením. Má poruchy sústredenia , má často regresné správanie a rôzne iné problémy ktoré sa však vhodnou starostlivosťou dajú z časti napraviť a akceptovať . Pri opustených deťoch človek musí rátať s tým , že to bude náročné (aj keď nemusí byť , ale je lepšie byť pripravený ) . S adoptívnym rodičovstvom by mala ísť ruka v ruke otvorenosť , prijatie , podpora, láska , empatia a najmä trpezlivosť . Terapie spojené s terapeutickým rodičovstvom môžu takýmto rodinám veľmi pomôcť. Každá rana či krik na to dieťa ak nebol potom odkomunikovaný je len priloženie polienka do ohňa jeho traumy z opustenia . Naše deti vedia , že je v poriadku keď človek spraví chybu , pretože ju vždy môže napraviť . Vedia ťiež , že sa môžu prísť zveriť s čímkolvek . A ja viem , že vďaka tomu , že sme k nim úprimní , otvorení , že nám nie je jedno ako sa cítia a že nezhadzujeme žiadnu ich emóciu ,ale snažíme sa jej prísť na koreň z nás budú veľký parťáci .
Blíži sa koniec školského roka a ja už teraz môžem sumarizovať prvý rok našej dcéry v škole . Už keď mala 4 roky všímala som si , že ona bude iný študent , nebavilo ju kresliť , písať , učiť sa básničky či pesničky nič ,počítať ani farby ju nezaujímali , chcela sa skrátka len hrať . Zároveň s tým som však ja cítila tlak , že ju musím niečo učiť , pretože podľa učiteliek v škôlke je pozadu a ja som to vedela , kedže som ju nevedela dotlačiť k nejakému "pracovaniu" . Prišiel covid mala skoro 5 rokov a my sme sa rozhodli , že ju radšej necháme doma ( skoro celý rok bez kamarátov) . Povedala som si , že to bude čas na dobehnutie všetkého čo bude v jej silách . S mojím donútením a priznávam niekedy aj s malými slzami sedela nad pracovnými listami pre škôlkarikov a makala o sto dvesto aby sa priblížila rovesníkom , nedalo sa povoliť ani cúvnuť , pretože by to znamenalo , že nebude podľa systému pripravená ani do normálnej školy , čo ma stresovalo najviac a tak sa v 5 rokoch drvila farby , čísla , písmenká , tvary , básničky ako školáci pred písomkami . Nevedela som to inak ako ju donútiť hodinu denne pracovať sústredene . Keď sa však do škôlky vrátila ,počúvali sme naozaj veľa chváli na to ako sa zlepšila a ja som bola ako hrdá pávica , že to zvládla . Blížil sa však nástup do školy a prišiel ďalší stres s tým ako ona zvládne sústredene sedieť v lavici . Ako bude chápať čo učiteľ vysvetľuje , keď viem , že učiť sa nové veci je pre ňu extrémne náročné a človek pri tom musí byť naozaj trpezlivý a empatický aby to zvládla , tak sme museli rozmýšlať na takou školou ktorá to bude ponúkať . Hneď mi napadla moja Zš kde sme mali v celku milých učiteľov aj prostredie pre integráciu "iných " detí s rôznymi obmedzeniami . Prijali ju tam a tu sa už dostávam k sumarizácií roka . Bolo to extrémne náročné , ale zároveň som si vydýchla , že jej to naozaj nejde tak zle ako som sa bála . Že je živá , no zároveň na nej vidno , že chce , že sa snaží , že ten kolektív ju poháňa dopredu , zároveň tam má ďalších 6 spolužiakov ktorý majú podobné aj horšie problémy s učením ako ona , takže síce to pani učiteľke vobec nezávidím a po 4 rokoch s našimi deťmi asi bude potrebovať dlhú dovolenku , ale som veľmi šťastná , že sa nám podarilo , že je naša dcéra v škole spokojná , že ju sem tam aj baví učenie a , že všetka tá jej nezrelosť ktorej som sa bála sa časom vyriešila . A hlavne som na ňu hrdá aj keď donesie zlú známku .